Vitajte v mojom svete. Vezmite si kúsok zo mňa, a na oplátku tu zanechajte kúsok zo seba.

Rokfort

23. ledna 2012 v 22:54 |  Psaníčka, básničky
V dnešnej dobe sa na rôznych miestach hovorí o istom hrade, stojacom na skalnom úpätí. Jeho štíhle čierne veže sa ťahajú do výšky, sťaby sa chceli prihlásiť o miesto medzi národom nebies. Z diaľky naháňa tento starodávny hrad hrôzu. Ale čo sa skrýva vnútri? Určite ste počuli všelijaké chýry, svet je ich plný. Som si istá, že viete, aký hrad mám na mysli.

Tento strašidelný zjav totiž vôbec neodráža jeho dušu. Mohol by byť hocičím, ale on je niečím úplne prostým. Je to škola. Lenže, ó nie, nie je to obyčajná škola. Na tomto odľahlom mieste totiž rastie do múdrosti a sily nová generácia čarodejníkov, pod starostlivým dohľadom skúsených profesorov.
Počuli sme to všetci. Báchorky, povery, legendy. Lenže, čo ak je v tom všetkom aspoň malinké zrnko pravdy? Ako sa hovorí, každý mýtus má v čomsi svoj základ. Preto som sa vydala pátrať. A moje kroky ma zaviedli až do jedného staručkého mestečka, ktoré stálo opustené kdesi sa morskom pobreží.
V tomto starom meste, stála ešte staršia knižnica. Vstúpila som dovnútra, a akoby sa zastavil čas. Prastaré pergameny, zvitky papiera, storočná koža chrániaca práchnivejúce strany.... Bolo v tom čosi až zvrhlo magického.

Po chvíli hľadania som došla až ku regálu s legendami a eposmi staršími ako náš svet. Úplne vzadu, skrytá za ostatnými, stála kniha, ktorá vyzerala najstaršie. Vytiahla som ju von a otrela storočný prach z jej obálky.

"Príbeh počiatku a konca", tieto slová boli vyryté do dávno neforemnej kože. Nejakým nepochopiteľným spôsobom som vo svojom vnútri tušila, že toto je odpoveď na všetky otázky. Otvorila som a začala čítať riadky písané vyblednutým atramentom. Ku tejto knihe nebolo treba slová. Vstúpila ako svetlo priamo do mojej duše. A toto je príbeh, ktorý mi rozpovedala.


Kedysi v dávnych dobách neexistoval svet ako samostatný celok. Celý vesmír bol roztrieštený do miliónov malinkých kúskov, ktoré ako črepy zrkadla ukazovali časti jeden druhého. Boli rôzne pokrútené, svetlo sa v nich točilo v šialených kostrbatých víroch.

Každý čriepok bol jeden svet. A každý sa prelínal a odrážal vo všetkých ostaných. Bol to nekontrolovateľný chaos farieb a svetla. Existencia v takýchto dimenziách bola obtiažna ale nie nemožná. Existovali bytosti, ktoré obývali vesmír a plynulo spolu so svetlom dokázali prechádzať z jedného do druhého.

Lenže, žiadna harmónia nemôže trvať večne. Jedného dňa prišiel obrovský výbuch, ktorý zatriasol vesmírom a prehádzal všetky črepy. Nikto netušil, čo túto katastrofu spôsobilo, ale zrazu bol celý poriadok narušený. Niekoľko čriepkov sa osamostatnilo a vo vzniknutom pekle vtiekli do seba navzájom. Spojili sa a vytvorili črep čistý ako zrkadlo. Bytostiam sa sem viac darilo dostať, odrážala ich neviditeľná bariéra. A tie, ktoré tam náhodou ostali, boli naveky uväznené.

Kým sa bytosti zmietali v chaose a strácali svoj jediný zmysel života - cestovanie so svetlom - vesmír sa začal odvíjať novým smerom. Každý jeden čriepok začal zrazu kvitnúť. Predtým nesčetnekrát lámané a ohýbané svetlo bolo zrazu pevné a nepriepustné. Dovolilo čriepkom zmeniť svoju najzákladnejšiu štruktúru.

Po čase začalo svetlo vo veľkom črepe premieňať aj uväznené bytosti. Keďže boli samotné zo svetla, začali naberať pevný tvar. Formovali sa a s nimi sa formoval aj nový poriadok sveta. Opäť zavládla harmónia.

Takto to plynulo po mnoho generácií, až kým nevznikol svet, ktorý bol skoro neodlíšiteľne podobný tomu našemu. Bytosti, ktoré tu zostali už dávno zabudli na svoj pôvod. Už nedokázali ohýbať svetlo, už nevedeli, aký je to pocit letieť vesmírom. Boli z nich bytosti najväčšieho črepu - ľudia.

Čriepky, ktoré zostali oddelené kdesi ďaleko bolo stále možné vidieť. Každú noc, keď svetelný odraz zo zrkadlovej plochy zamieril opačným smerom, na nebi sa objavili tisícky svetelných paprskov z dávnej minulosti.
Občas spadla hviezda - ako to ľudia nazývali. V skutočnosti to však boli len starodávne bytosti, ktoré odmietali opustiť svojich dávno stratených a zmenených bratov.

Jedného večera neškodne vyzerajúca padajúca hviezda spadla z neba na Zem. Po tisícročiach nezdarených pokusov, sa jednej bytosti predsa podarilo oklamať zradný zrkadlový odraz. Dopadla a pocítila, že toto už viac nie je svet svetla aké pozná. Čudovala sa síce, ale chápala rozhodnutie vesmíru sformovať sa do inej podoby. Svetlo sa zhmotnilo a ona, vo vesmíre všemocná, je tu len obyčajným zábleskom odrazenej žiary.

Veľmi zosmutnela, ale rozhodla sa napriek všetkému pochopiť pozemské svetlo. Priblížila sa k vode a uvidela odrazy hviezd. Podišla k ohňu a zacítila energiu šľahajúcich plameňov. Pohladila vieto vietor, a vzniesla sa na jeho krídlach. Potom prišla k zemi a vtedy pochopila, že ľudia sú mocnejší než bytosti. Pretože ľudia dokážu ovládať toto všetko. Lenže nepoznajú silu, ktorá v nich ešte stále spí.

Bytosť sa rozhodla. Musí svojich hmotných bratov naučiť používať to, čo jej príde také prirodzené. A preto sa nesená mesačným svitom vydala nájsť ľudí schopných prebudiť stratený potenciál.

Nevideli ju. Nepočuli jej jemný hlas. Ale cítili podivnú žiaru, ktorá sa im zrazu rozjasnila na tvári a presahovala až do duše. Tento jas ich viedol, oslňoval každý ich krok a pomaly rozväzoval uzlíky zmotanej energie.

Ostatní ich nazývali osvietenými. Neskôr čudákmi a černokňažníkmi. Napokon prišla doba, kedy ich od sebe odohnali úplne. Ľudia sú však veľmi prispôsobiví a dokážu si poradiť. Vybudovali si na osamelom skalnom zráze prekrásny hrad. Vysoké veže a priestranné sály boli dokonalými miestami pre prúdenie svetla.
Prichádzali sem noví a noví, vždy tajne a pod rúškom tmy. Chceli sa učiť. Chceli vedieť. Chceli byť tiež osvietení. Mali v sebe potenciál objaviť to, čo drieme v každom z nich.

Tak vznikla škola. Tak vznikol osamelý hrad, ktorý vôbec nie je tým, čím sa zdá. Je cestou k poznaniu a pochopeniu toho, čo kedysi bolo.

Bytosť však nevydržala v tomto svete večne. Po čase ju zmenil, nedokázala sa viac odrážať od farebných vitráží v hradných okien. Vyhasla ako umierajúca hviezda a ľudia prestali cítiť jej jas na svojej tvári. Naveky ho však pociťovali v srdci.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Čítate moje články? Ale úprimne, nebudem kvôli tomu nikoho naháňať po nociach s nožom v ruke.

Čítal/a som všetky.
Čítal/a som niektoré z nich.
Čítal/a som ten posledný.
Nečítal/a som ani jeden.

Komentáře

1 Myšlady de Pendragon Myšlady de Pendragon | Web | 24. ledna 2012 v 18:23 | Reagovat

No, je to kniha, která tě uvede do děje, pomocí dvou kostek si určíš výchozí hodnoty života, umění boje a štěstí. Potom máš text s tím, co děláš (ty, alias postava, která v knize plní jistý úkol) Každý odstavec je nějak psaný a končí tím, že se sám rozhoduješ, jak pokrčovat. Např.: Jdeš po pobřeží a najednou uvidíš malou chatrč. Chceš jít dál (221) nebo se jít porozhlédnout k chatrči (165) ? Čísla, jsou vlastně čísla odkazů, který si následně najdeš a dozvíš se, jak s tebou osud zamával.
Nevím, jestli už tomu rozumíš, jestli ne, když pohdledáš, na mých stránkách by určitě nekde mělo být vysvětlený, co to gamebook je, neboť o něm píšu dost často....

2 DRAK DRAK | Web | 24. ledna 2012 v 19:11 | Reagovat

:-)

3 Xylocopa Interstellara Xylocopa Interstellara | Web | 24. ledna 2012 v 20:00 | Reagovat

Líbí se mi ty "vesmírné črepy", to snad někdy i budu muset nakreslit, a vůbec ty tvé myšlenky o zrcadlech...(promin, jakákoliv kritická kritika se mi blbě vymýšlí. :) )

4 Orida Orida | Web | 24. ledna 2012 v 20:39 | Reagovat

[3]: Rozhodne by z toho v tvojom podaní vzniklo niečo krásne. A farebné :) Ak sa k tomu niekedy dostaneš, rozhodne to chcem potom vidieť! :) A vďaka, aj nekritická kritika zahreje u srdíčka. Možnože ešte viac, keďže je to vlastne chvála :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama