Vitajte v mojom svete. Vezmite si kúsok zo mňa, a na oplátku tu zanechajte kúsok zo seba.

Máš strach z búrky?

19. července 2012 v 18:01 |  Psaníčka, básničky
Je zaujímavé, koľko inšpirácie človek môže nájsť v takom jednoduchom a krásnom jave ako je búrka. Jedna poriadna práve prehrmela nad naším domom a mne nenapadlo nič lepšie než si sadnúť a písať. Vzniklo z toho toto. Netrúfam si čítať to po sebe, ale až tak učiním, asi to mierne prepíšem, upravím a vyumelkujem. Ale však, názor si utvorte sami.


"Máš strach?"
Zdvihla pohľad a zadívala sa na Najstaršieho. Boli to prvé aj posledné slová, ktoré jej venoval. Nikdy predtým s ňou nehovoril a od toho okamžiku už ani nikdy potom. Prikývla. Nemalo cenu klamať Najstaršiemu. Prečítal by jej lož priamo z duše.

Bála sa. Nie, nebol to obyčajný strach ako keď vyleziete na vysoký strom a neviete skočiť dolu, alebo keď ste nedokončili zadanú úlohu. Toto bol nefalšovaný des. Telom jej prechádzali vlny triašky. Všetky svaly mala napäté. Nechty na zaťatých pestiach sa pomaly zabárali do kože.

Náhle nebo rozťal blesk. Jeden jediný žiarivý bič plesol oblohou. Pomyslela si, že v tom okamihu rozdelil svet na dva kusy a nič už nikdy nebude v celku. Jemné chĺpky na jej tele sa vzpriamili a zanechali po sebe nepríjemný pocit chladu. Začalo to.

Videla, ako zo západu prichádza temnota. Mračná nepredstaviteľných rozmerov sa valili cez hory a zanechávali za sebou len neforemnú šedú masu. Približovali sa. Nevynechali ani jediné miestečko, nebolo sa kam skryť.

Zhlboka sa nadýchla. Najstarší ju sledoval. Vedela to, aj keď hľadela na mraky. Jeho oči do nej vypaľovali dieru. Čakal. Bez slova tam stál a proste čakal. Keď si to uvedomila, zaplavila ju vlna zlosti. Bolo to nepochopiteľné, no na krátku chvíľku zabudla na strach aj na prichádzajúcu búrku. Chcela čosi povedať. Chcela naňho zakričať, aby mal s ňou aspoň štipku súcitu. Nestihla.

Úder. Ohlušujúce dunenie. Úzka skala, na ktorej stáli sa zatriasla. Jej štíhle telo vyzeralo také krehké, že keby zafúkal silnejší vetrík, roztrieštila by sa na milión kúsočkov. Vzhľad bol však iba klamstvom, ostatne ako všetko na tejto strane hôr. Výčnelok tu stál už po mnohé generácie a bol zrejme chránený mocnými čarami ešte z čias ich predkov.

Po prvom zadunení rýchlo nasledovali ďalšie. Blesky kmitali oblohou. Sila vetra sa neustále stupňovala a kvapky dažďa, ktoré prinášal, sa menili na miniatúrne ihličky. Chladný vzduch však odvial aj všetku prudkú zlosť.

Vzpriamila sa a zatvorila oči. Chceli od nej aby ukázala, či je hodná klanu? V poriadku. Verný vietor jej dodával sebavedomia. Zahasil oheň, ktorý v nej plápolal a zanechal ju čistú a pokojnú. Sústredenú. Presne tak, ako to potrebovala. Dýchala pomaly. Jej pokoj bol priam paródiou na stupňujúce sa peklo naokolo. Očakávala ich a nemusela čakať dlho. Kone čiernejšie než noc a na ich chrbtoch jazdci z temnoty. Počula ich. Cválali priamo na ňu, no neotvorila oči. Nepohla sa. Vedela, že ak sa úplne oddá rodnému živlu, nič sa jej nestane. Búrka ublíži len tým, ktorí ju nevidia ako seberovnú.

Ucítila čosi neobvyklé. Vietor sa jej prihováral. Šeptal jej do ucha neuveriteľné veci. Volal ju k sebe. Milovala tento svet. Svojich priateľov, svoj klan. No vietor milovala najväčšmi zo všetkého. Práve preto sa rozhodla nechať sa ním viesť. Chytila sa ponúkanej ruky, chcela ho objať....

Zrazu si uvedomila, že jej nohy sa viac nedotýkajú zeme. Pätou sa šuchla o čosi tvrdé a to ju prinútilo otvoriť oči. Pred sebou videla len prázdno. Padala. Vietor jej svišťal okolo uší. Ubezpečoval ju, že všetko je ako má byť....

Nechcela sa viac dívať na tento svet. Búrka? Aká? Armáda temna sa už dávno prerútila ponad ich hlavy. Už len v diaľke bolo možné počuť dunenie.... a akýsi krik? Poznala ten hlas. Počula ho mnohokrát, no prehovoril na ňu len raz. Najstarší. Teraz volal jej meno. Snažil sa ju zachrániť od pádu? Áno, tak to zrejme bolo. Dokázal využívať k svojim potrebám všetky živly, no tentoraz mu vietor odoprel poslušnosť. Bol to vskutku tvrdohlavý živel.

Usmiala sa. Jej priateľ mal pravdu. Prečo by mal slúžiť človeku, keď našiel to, po čom tak dlho túžil. Skutočné dieťa oblohy, dcéru vetra. Poslednú zo starobylého rodu. Ona to nevedela, no vietor jej to pošeptal. Volali ju. Čakali ju. Krik Najstaršieho sa vzďaľoval a ona konečne pocítila skutočné šťastie.

V okamihu keď telo dopadlo na dno útesu krajinou otriasol dunivý hrom. Bol to posledný výkrik vzďaľujúcej sa búrky. Ona ho však už nepočula. Rozprestierala sa nad krajinou a pohojdávala zmoknutým lístím. Bola slobodná.

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Thar Thar | Web | 19. července 2012 v 19:54 | Reagovat

No, keby to neskončilo tak, ako to skončilo, mohol to byť perfektný začiatok fantasy románu! ...Alebo koniec. Každopádne to bolo dosť dobré ^^

2 Maky Maky | Web | 19. července 2012 v 20:08 | Reagovat

To je krásné. Souhlasím s Thar [1]:.

Můj nejoblíbenější živel je vítr, ale nemyslím si, že kvůli tomu se to tak krásně četlo. Je to totiž úžasně napsané :)

3 Vendy Vendy | Web | 19. července 2012 v 21:52 | Reagovat

Vynikající povídka! Moc se mi líbil ten závěr. Bouřka je vskutku inspirativní!

4 Lucerna Lucerna | Web | 19. července 2012 v 22:45 | Reagovat

Tomu sa povie inspiracia ako hrom! :)

5 Lucy Lucy | Web | 20. července 2012 v 9:16 | Reagovat

milujem burky !! :D

6 Mini267 Mini267 | Web | 21. července 2012 v 0:42 | Reagovat

ako vždy sa mi to ľahko čítalo. máš super štýl písania. udržíš človeka v tom,aby to dočítal do konca a to nedokáže každý :-) som rada,že sa nájde v tých nespočetne veľa "autorských" blogoch a blogoch, kde majú svoju tvorbu,aj niečo kvalitné a čo sa dá čítať:-) a ten záver. závery mám najradšej

7 Rawena May Rawena May | Web | 21. července 2012 v 10:40 | Reagovat

...nu, dych berúce. Napäto som očakávala, čo sa stane, ako to skončí a koniec je prekvapivý. Uzatvára, nesľubuje. Veľmi pekná idea, vidno, že búrka je nekonečnou studňou inšpirácie ;)

8 Lousie Lousie | 21. července 2012 v 15:30 | Reagovat

Vážně, vážně, vážně úžasné. Líbí se mi to a to hodně. Jak se tady psalo byl by to dobrý konec knížky! :)

tady je návod: http://krasna.nova.cz/clanek/lucietomanova/navod-na-domaci-trojbarevnou-pruhovanou-svicku.html
ale já tu svíčku nedělala ze třech částí, normálka jsem tam dala bílí svíčky, někdy i zbytek fialové a přidala jsem trošku drcené skořice, aby to vonělo :)
ta nádobka netuším :D máme doma spoustu sklenic na zavařeniny, takže jsem tuhle 'poctivě' šlohla :D

9 Glukoza Glukoza | Web | 21. července 2012 v 18:03 | Reagovat

Hej to je krásné! Myško, ty jsi talent! Nejleší, o jsem od tebe četla.
jinak bouřky jsou velmi inspirativní věc, mám osobně moc ráda hlavně ty chvíle, než to všechno naplno vypukne, protože pokaždé to začne nějak jinak- někdy je klid, jindy vítr, někdy svítí slunce a jindy je tma.

10 lauraadiefuchs lauraadiefuchs | Web | 22. července 2012 v 15:11 | Reagovat

Jéé děkuju . :) Ani jsem nevěděla, ž ečteš můj blog ^^

11 Jey Jey | Web | 22. července 2012 v 16:41 | Reagovat

Nene, Přiletěl jsem je nadpis, knížka je Harry Potter, o tom určitě víš :DD

12 Martina Martina | Web | 23. července 2012 v 10:55 | Reagovat

Ahoj, na tvůj blog jsem se dostala díky projektu kritika, jestli bys chtěl vyměnit kritiku, můj článek je tady:
http://lzi-bez-cenzury.blogspot.cz/2012/07/neptejte-se-proc.html
P.S. Nádherné záhlaví, uchvacuje mě.

13 Ela Ela | Web | 4. srpna 2012 v 20:59 | Reagovat

Vynikající povídka. Zezačátku jsem se sice trochu bála, ale závěr byl nádherný!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama