Vitajte v mojom svete. Vezmite si kúsok zo mňa, a na oplátku tu zanechajte kúsok zo seba.

Denník theurgé

13. srpna 2017 v 2:46 | Orida |  Psaníčka, básničky

Cestou z Jazerného mesta

Milý denníček
Ahoj!

Zdravím. Kohokoľvek a snáď nikoho. Vlastne dúfam, že sa tieto zápisky k nikomu nedostanú, mohla by som z toho mať problémy. Alebo by z toho mohli mať problémy moji priatelia. Pod tlakom posledným udalostí sa potrebujem niekomu vyrozprávať. Hoc aj obyčajnému papieru. Či skôr nejak.... akosi... ventilovať myšlienky. Pochopiť, čo sa to vlastne stalo, nájsť opäť harmóniu vo vlastnej hlave a v živote. Možno sa mi písaním uľaví, alebo spomínaním nachvíľku zabudnem na bôľ v mojom srdci. Na temnotu, ktorá sa mi rozprestrela v živote.


Moje písmo je trochu roztrasené, a nie je to len pretože zrovna sedím na voze, ktorý občas poskočí. Trasenie v rukách nie som schopná zastaviť. Čím presne to je? Šok? Smútok? Strach? Vina? Netuším. Cítim toho toľko v jedinej chvíli a neviem sa spamätať. Celá naša smutná družina je zamĺkla. Spakovali sme sa rýchlo a v zhone, utiekli sme z mesta a čaká nás ďaleká cesta. Nemám náladu sa s nikým baviť o tom, čo sa stalo, preto som da rozhodla začať písať.

Takže... ako takéto denníky (má cenu hovoriť tomu denník? zápisky? hm) vlastne začínajú? Nikdy som nič podobného nepísala. Nebol na to popri štúdiu čas, odkedy som sa naučila držať v ruke brko, robila som si len poznámky k predkladanej látke. Musím uznať, že nechať voľne plynúť myšlienky je oveľa oslobodzujúcejšie.

Volám sa Mia a poslednú zimu som dovŕšila šestnásť rokov. Neviem, či mám meno od matky, alebo mi ho dala až učiteľka. Nejak extra ma to ani nezaujíma. Rodičov si nepamätám, netuším kde sú, ani či ešte žijú. Učiteľka bola je jediná rodina, ktorú som poznala. A stratila. Ale túto tému som nemienila načínať, chcela som písať o niečom menej depresívnom. Našla som si predsa novú rodinu, tú moju bandu trochu priblblých, ale dobrosrdečných hromotlukov. Ktorých mi neustále ubúda.

Som theurgé, to by mohlo byť zaujímavejšie na rozoberanie. Možno sa mi rečami o mágii poradí zahnať slzy, ktoré sa mi hrnú do očí, keď si spomínam na Tiavela.... a na Čuka. Asi je to príliš čerstvé. Bola by lož tvrdiť, že sme to nikto nečakali.... ale dúfali sme.... verili, že všetko bude v pohode.

Z nejakého dôvodu v Kráľovstve (tak sa volá kráľovstvo, v ktorom sa zrovna nachádzame, hah) zjavne nepoznajú theurgické umenie. Alebo skôr neuznávajú nepovažujú jeho existenciu za sebestačnú. Keď som stretla Aedona, mága z Rádu, vyzeralo to, že ma považuje za jednu z nich. Teda, nie za niekoho z Rádu, (v tom bol ostatne najväčší problém) ale za magického užívateľa rovnakého ako on. Za mága. A pritom naše pohľady na Sféry nemôžu byť odlišnejšie!

Učiteľka mi vždy hovorievala, že mágovia sú zvláštna sorta, uťahovala si z nich, niekedy dokonca hrubo kritizovala ich spôsob užívania mágie. Vraj si len zo sfér berú a berú, koľko sa im zapáči. Nie ako my, nie ako theurgovia, ktorí sa so Sférami vedia dohodnúť. Vedia ich slušne požiadať o svoju moc. Príliš som jej to nežrala. Nikto predsa nebude taký hlúpy, aby z miesta ako sú Sféry (obývaného tak prapodivnými bytosťami) bral len tak bez rozmyslu. Lenže v tých časoch som nijakého konkrétneho mága nepoznala, takže som si to nemohla overiť.

Potom mi vpadol do života Aedon. A že to bolo ohromné entré! Pribehol k nám cez les, prenasledovaný šedými krysami (nie skutočnými krysami, ale takými malými mrdkami, čo vyzerali ako zoschnutí goblini). Metal kúzla na všetky strany a ja som bola ohúrená. Chcela som sa od neho učiť! Spoznávať tie nové a fascinujúce odvetvia mágie. Konečne by som zas mala učiteľa, nejaký vzor, ktorý môžem nasledovať. Tak veľmi mi chýbalo v živote a v magickej praxi nejaké usmernenie. Škoda, že sa situácia medzi nami veľmi rýchlo zmenila na nepríjemne trápnu podivnú.

O Aedonovi ale budem písať radšej neskôr. Obávam sa, že nejakú chvíľu preňho nebudem mať pekných slov. Mám pocit, akoby nás spoločne s Roenom všetkých zradili. Je pravda, že sme celú dobu vedeli, čo od nich čakať. Smrť tej ženy je veľkým dielom naša spoločná vina, aj keď meč jej do krku zarazil Roen. Čo mu však zabráni urobiť to isté aj mne? Kedysi ma Aedon nazval divokou mágyňou. To isté bola aj tá žena v lese. Som síce theurgé, ale ako som už písala, oni v tom nevidia rozdiel. Lovci mágov ako je Roen presne takýchto ľudí lovia a zabíjajú. Alebo ich odvádzajú do Rádu.

Lenže kvôli Čukovi Radovi je Rád vrhnutý do chaosu. Ktovie, či sa mágovia z Jazerného mesta zvládnu ubrániť bytosti z astrálu, ktorá si nárokuje moc nad ich zhromaždením. Vyzeralo to ako koniec sveta. Už zase. Rozhodne sme tam nezostávali, aby sme zistili, ako celá situácia dopadne. Zbabelo sme ušli a momentálne sme na ceste do rodového sídla Aleströmovcov, jedného z významných rodov Kráľovstva. K Aedonovej rodine. Mág dostal informáciu, že im zrejme niečo hrozí, tak sa vypravil domov, nič konkrétneho však nevie.
Cestuje s nami aj jeho brat, myslím, že sa volá Rafael, ktorý je lovcom mágov tak isto ako Roen. To znamená, že si opäť musím dávať pozor, aby sa nedozvedel, že viem čarovať. Zbytočne by to pridalo problémom, ktoré už máme. Je to presne jedna z tých osôb, ktorým sa tieto zápisky nesmú dostať do rúk. Práve Rafael môže za to, že aj po situácii s tou ženou v lese stále cestujeme s Aedonom a Roenom. Nikomu z nás štyroch troch sa ani v najmenšiom nechcelo zotrvávať v ich prítomnosti.

Lenže, keďže sme nasledovali Čuka priamo na nádvorie Rádu, kde spopoľnil Rada k vežiam Rádu, kde sa prehlásil novým arcimágom a rozpútal chaos, samozrejme, že si Rafael myslí, že sme za to zodpovední. Čo vlastne aj sme. Teda, ja. Vlastne je to moja vina, že sa démon astrálna bytosť ako je Rad (ani to nie je jeho skutočné meno) dostal do môjho priateľa goblina. Čuk ma odmietol počúvnuť, keď som mu vysvetľovala, že kecať uprostred noci s hovoriacou skalou je fakt blbý nápad. Rýchlo som pochopila, že skalu obýva astrálna bytosť, a ti bývajú veľmi, veľmi nebezpečné! Stratila som kvôli nejakému podobnému svoju učiteľku. Ťahala som ho preč, lenže goblini sú povestní svojou zaťatosťou. Čuk bol je presne taký. Tvrdohlavý. Vyšmykol sa mi a bežal ku kameňu. Dotkol sa ho a uzavrel s bytosťou vo vnútri, s Radom, dohodu. Odvtedy cestoval spoločne s našou partiou aj "kamarát", ako mu Čuk hovoril. Snažila som sa ho sledovať, zistiť, či má bytosť nekalé úmysly s mojim priateľom. Všetko sa zdalo byť v poriadku, Rad nám dokonca dával občas užitočné rady a vodítka.

Voz stále drkoce, no moje ruky sa konečne trochu upokojili. Ešte stále spracovávam posledné udalosti a nie som si istá, že chcem o nich zrovna teraz uvažovať. Spomienky na veselé večery s Čukom aj ostatnými okolo ohňa sa mi teraz zdajú také vzdialené. Neustále si musím v hlave prehrávať situácie, ktoré pomaličky viedli ku katastrofe, ktorá sa stala snáď len pred pár hodinami. Zdá sa mi, akoby sme na ceste boli snáď už večnosť.

Keď som pred niekoľkými mesiacmi prvýkrát prišla do Řečište, netušila som, ako sa mi zmení život. Nevedela som kam idem a nezaujímalo ma to, proste som sa túlala svetom, dúfajúc, že nájdem akési vyššie poslanie. Cestujem odkedy si len pamätám, učiteľka nikdy neobsedela dlho na jednom mieste. Neustále sme sa presúvali. Väčšina mojej výuky sa tak konala na cestách, v lesoch, izbách hostincov, sedliackych príbytkoch alebo priamo za chôdze. Odkedy mi však mizerný osud učiteľku vzal, túlala som sa sama. Akurát s jej obrovskou a kurevsky ťažkou knihou ako spomienkou a zároveň prostriedkom rozširovania svojich vedomostí v theurgských tajoch.

Úplnou náhodou sa mi v meste do cesty priplietla tá najpodivnejšia sebranka, akú som keby videla. Trpaslík s dohladka oholenými vlasmi aj bradou, s obrovskou jazvou cez hlavu, akýsi ošarpaný vysoký chlapík a malý zelený goblin. Bol to prvý goblin, ktorého som stretla a pamätám si, že som v úplných začiatkoch bola Čukom fascinovaná. Trvalo to tak do chvíle, než sa ma prvýkrát pokúsil ošidiť o peniaze.
Už si vlastne nepamätám, ako sa mi podarilo nechať sa zatiahnuť do najpodozrivejšie a najnezákonitejšie vyzerajúcej práce, akú som za svoj život robila. Asi som bola príliš ohúrená touto skupinkou. Trpaslík Kreox a lovec Jasen prišli z lesa a vyzerali takí stratení v meste, až mi ich občas bolo ľúto. Zjavne o civilizácii nevedeli nič a s prácou rýchlo súhlasili. Možno by som nemala písať, o čo presne išlo.... Povedzme len, že bolo potrebné, aby sa čosi stratilo zo skladu. A namiesto čistej a rýchlej práce sklad vyhorel.

Netrvalo dlho, aby som si uvedomila, že títo pošuci sú zlá spoločnosť a mala by som sa od nich čo najrýchlejšie pratať preč, ak nechcem skončiť niekde v žalári, či na šibenici. Alebo s nožom v chrbte. Kto by to bol povedal, že napriek mojim najlepším snahám sa nám opätovne skrížili cesty a kráčame nimi spoločne už niekoľko mesiacov.

Bolo mi jasné, že sme zapletení v nečistých podnikoch. No nejak mi to nevadilo. Bolo to svojim spôsobom vzrušujúce a zdalo sa mi, že nič tak strašného nerobíme. Konečne som mala pocit, že niekam patrím, po takmer troch rokoch sama na cestách, som opäť mala niekoho so sebou. S goblinom som si obzvlášť rýchlo porozumela, a keď začal vyťahovať svoje opiáty, spoznala som nové možnosti napojenia na astrálne svety. Keby o tomto vedela učiteľka, určite by ju chytil amok. Vždy mi tvrdila, ako cesta do astrálu musí byť za plnej a zámernej koncentrácie, inak mi hrozí nebezpečenstvo S Čukovými bylinkami som sa cez hranicu proste prehupla.

Moji pošuci, to neboli len Kreox, Jasen a Čuk. Pridali sa k nám ešte ďalší chlapi, z miestnej hospody, nečisté obchody a podivné existencie sa akosi motali všade okolo mňa. Toto bol môj nový život? Inu, dobre. Viac sa s nami zblížil napríklad Tiavel, vysoký a ryšavý. To bolo tak všetko, čo som o ňom dlho mohla povedať. Trvalo mi, kým som ho lepšie spoznala. A mrzelo ma, keď sme ho stratili. Už som o ňom zmýšľala ako o členovi mojej podivnej novej rodiny, keď sa rozhodol obetovať sa a zaľahnúť pod korene.... Kvôli niekomu, kto mu bol ako otec. Doteraz ho za jeho obetu obdivujem a každá spomienka na tú chvíľu mi láme srdce.

Ha, a potom tu bol Kayle. Nedávno sme sa od Aedona dozvedeli, že ten sebecký, zlodejský bastard, ktorý všetkých len štval bol vlastne potomkom ďalšieho významného rodu. Rodu DeScertovcov. Mával ale aj svetlé chvíľky. Pravdepodobne mi zachránil život, keď sme uprostred mohutného dažďa preliezali skalný previs a takmer sa rozmliaždili o skaly. A vzal ma k liečiteľke, keď ma tí malí šedí zmrdi zranili v boji.

O malých šedých zmrdoch, o krysách, sa určite ešte rozpíšem. Zdá sa to ako večnosť, čo sme ich cítili všade okolo seba, keď les bol plný ich odporného pachu a mali sme pocit, že ich prítomnosť znamená koniec sveta.

Kayle od nás odišiel. Vytratil sa, a to dokonca potom, čo nás on sám presvedčil, aby sme sa vrátili do Řečište na jednu poslednú prácičku. Boli sme tou dobou už týždeň v Kutnej, malej baníckej dedine kus od mesta. Chceli sme sa čo najrýchlejšie pobrať preč, v meste sme mali za sebou kopu nepríjemností a vypadnúť čo najďalej sa zdalo ako najlepšie riešenie. Lenže Kayle doviedol Karathema. A Karathem mal peniaze, ktoré sme nutne potrebovali na cestu. Ach, chamtivosť by pre nás raz mohla znamenať záhubu. Vrátili sme sa. Netrvalo dlho a rozdielne povahy v skupine prekypeli do roztržky medzi Kreoxom a Kaylom. Zlodej nemal nasierať trpaslíka svojimi hlúpymi rečami. Dostal konárom do brucha a s pusou plnou najhorších nadávok odišiel. Vtedy sme ho videli naposledy.

Neskôr sme sa od Karathema (Ten chlap snáď vie lietať, neustále ho stretávame kamkoľvek ideme. Čož nie je tak úplne zlé, pretože nás vždy ochotne a rád pozval na večeru a víno. A musím uznať, že nevyzerá vôbec zle, pokojne sa ním nechám pozvať aj v budúcnosti. Ale pracovať preňho nie je dobrý nápad. Už nikdy viac, hrá veľmi riskantnú hru.) dozvedeli, že odkedy Kayle odcestoval z Řečište, nik ho nevidel. V tej dobe boli lesy plné tých malých šedých zmrdov, takže si domýšľame to najhoršie. Možno sme naňho len celú dobu nadávali a boli sme radi, keď sa pratal preč, no stále mi je to ľúto, ak skutočne skonal v lese a rada by som verila, že naďalej svojou "charizmou" obšťastňuje svet.

Z pôvodnej skupiny sme zostali len traja. Nemyslím, že by som bola psychicky schopná ustáť ďalšiu ranu. Len nedávno som túto rodinu našla a už mi z nej ostáva ledva polovica. Nedovolím, aby sme na Čuka zabudli. Nájdem spôsob, ako ho zbaviť toho prekliateho démona. Musí existovať nejaký spôsob, ako oddeliť astrálnu bytosť od hostiteľa Stačí, aby som neúnavne hľadala a študovala. Určite to zvládnem! Aj keby som mala presnoriť všetky knižnice sveta. Nenechám Rada vystrájať v tele môjho priateľa!!! Neboj sa Čuk, nejak to vymyslíme.... a budeme sa spolu čoskoro znovu smiať... sľubujem. Sľubujem.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 13. srpna 2017 v 17:19 | Reagovat

Orida napísala článok! ^^ Sayka sa teší!
Bol fakt super! Fakt! Milý denníček ma dostalo, čakala som niečo iné a tak ma článok dosť prekvapil. Najviac ma zaujal ten posledný odsek. Bol proste dokonalý!

2 Orida Orida | Web | 13. srpna 2017 v 17:22 | Reagovat

[1]: Netuším, čomu sa divíš, veď ja píšem články *skoro* stále :P
Si zlato! Vieš o tom? A môj blogový talizman :D
Bude ich viac. Dúfam. Miin príbeh má toho v sebe ešte veľa, ale nechcelo sa mi k tomu pridávať vysvetlenie, aby som videla tie najšistejšie reakcie :D

3 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 13. srpna 2017 v 18:02 | Reagovat

[2]: Jojo, že som sa vôbec divila :D
Ale Orinka preháňaš! Ja a talizman? Čím si zasluhujem také pochvaly? :D
Wohohohooo už sa teším^^

4 Ruža z Moravy Ruža z Moravy | E-mail | Web | 13. srpna 2017 v 18:58 | Reagovat

Děvčata bavte se, je pěkné, když umíte  vypsat své pocity, fantazie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama