Vitajte v mojom svete. Vezmite si kúsok zo mňa, a na oplátku tu zanechajte kúsok zo seba.

Denník theurgé - zápis štvrtý

26. srpna 2017 v 22:00 | Orida |  Psaníčka, básničky
Úplne ma rozsekali komentáre na minulom dieli, na minulom článku. "Krásne kreslíš" je za prvé ťažko neobjektívna kritika môjho ilustračného prejavu a za druhé je to fakt blbý komentár pri niekoľkostranovom fikčnom denníku. Ak máte potrebu komentovať len obrázok, radšej prosím nekomentujte vôbec. Vďaka.

Pre tých, ktorí si to aj reálne čítajú, hej, nenapísala som nič iné, žiadny iný článok, tak tu je štvrtá časť. Lebo prečo nie. Snažila som sa to skrátiť... A potom z toho vznikla zatiaľ časť najdlhšia. Ale beztak je jedno, či to má dve strany alebo tri, aj tak to viac-menej čítajú len zasvätení. Tak čo.
Ďalšia časť bude za dlho, nevieme, kedy hráme. Enjoy a prípadné otázky do komentárov, všetko zodpoviem, všetko vysvetlím.

Varovanie: Je to depresívne a miestami vulgárne.

(theurgé Mia, hraničiar Jasen, trpasličí bojovník Kreox, na voze PJ, vlk Zachariáš, mág Aedon, lovec mágov Roen, goblin Čuk, astrálna bytosť Rad)


Všetko horí


Sú mŕtvi... Ja... Tvrdila som, že neustojím ďalšiu ranu a... Mám pocit, že je to len zlý sen, z ktorého sa každú chvíľu musím prebrať. Predsa... Kreox... Sledujem trpaslíkovo telo v ohni a nie som schopná pochopiť ako...

Kreox toho toľko rozchodil. Má jazvu cez pol hlavy, od zásahu, ktorý by normálneho chlapa odrovnal! A on si ju nosí na obdiv svetu. Toľko toho vydržal, vždy... Bol ten mocný, ten vpredu. Netuším, čo mám robiť. Neviem, ja...

Za všetko môže Sigmar ten holohlavý jednooký zkurvysyn. Ten zmrd z juhu. Bodaj by som nikdy nevkročila do jeho prítomnosti, nikdy na ňom ani len nespočinula pohľadom. Neviem, či som niekedy niekoho nenávidela tak... ako jeho v tejto chvíli. Smrť bola preňho príliš dobrá! Mali sme ho nechať odviesť tým... tým druhým holohlavým... tým... Waltraudom. Ale nie, aj to bol hajzel. Poslal na nás predsa golema, uväznil Roena, vydieral nás! Povraždil nevinných ľudí pre nejaké svoje... Svoje čo? Ciele? Snahy? Hajzel. Grázel!

Južania... Mágovia... Bastardi. Obyčajní... Neverím im. Už nikdy viac nebudem nikomu veriť. Už nikdy viac...

Čo som to len vykonala??

Bohovia. Ja som spôsobila Rafaelovu smrť. Ja som... zavraždila človeka. Zabila Rafaela. Musel hrozne trpieť. Bez... Bez možnosti pohybu musel sledovať ako sa k nemu blíži gigant z kamenia, aby následne po rozšľapaní sám potichu umieral v lese. Ako som to mohla dopustiť? Prečo som mu nebežala na pomoc vo chvíli, keď som zistila, že je to on? Prečo po nás strieľal šípy?! Nemyslela som jasne, nevedela som čo robiť, ja

Ako to mám povedať Aedonovi? Nedozvie sa to. Aedon sa to nedozvie... Nesmie. Ešte nie. Stratil brata, je to príliš čerstvé. Ja... Neviem. Neviem, čo mám robiť. Neviem, čo mám robiť!

V mojom vnútri je červ, ktorý ma postupne rozožiera a bojím sa, že už si nebudem schopná spomenúť na to, aké je to byť šťastná. Rafaelova krv je naveky na mojich rukách. Bohovia...

Nie ja... nesmiem na to myslieť. AKO NA TO NEMÁM MYSLIEŤ

Nie teraz. Teraz... trúchlim. Za dobrým priateľom. Za trpaslíkom, ktorý stratil celý kmeň, no nezastavilo ho to v snahe zistiť, prečo sa duch zeme rozhodol vyhladiť jeho ľud. Pôjdem a nájdem Dama Kladiva kvôli tebe, Kreox. Spolu s Jasenom zistíme, čo sa stalo trpaslíkom. Čím rozzúrili Sala zeme, že ich všetkých chcel pochovať v hlbinách. Vlastne... Si umrel rovnako, ako tvoj kmeň. Roz... rozdrvený pod masou skál.

Nerozumiem, kde sa vo mne berie toľko sĺz. Potrebujem nachvíľku prestať písať, aby som nezmáčala celú stranu. A všetko toto sa stalo... Teraz? To je neskutočné. To je nemožné. Zomlelo sa to tak rýchlo. Sedím tu a čakám, či kým sa Jasen preberie. Musíme pokračovať v ceste. Nemá cenu aby sme...

Všetko horí. Môj svet. Telá mojich spoločníkov. Ešte aj dedina naokolo nás, no ja už nemám síl niekam prchať. Sledujem všetku tú skazu a... Plamene pomaly pohlcujú všetko navôkol. Mám pocit, akoby každú chvíľu mali vziať aj posledné zbytky môjho srdca.
Kedy sa Jasen preberie? Čo ak... Ho budem musieť odtiahnuť preč? Ako ho mám...

Ale Aedon...

Aedon aby mal tú drzosť volať ma so sebou?! Chcieť, aby som opustila Jasena, ktorý leží v bezvedomí po útoku toho čokla, ktorého naňho sám mág poslal? Uprostred horiacej dediny?? Pri pohrebných hraniciach našich spoločníkov???

Stratil Rafaela

Prečo každá myšlienka, čo mi prejde hlavou, bolí viac, než tá predtým? Čo už nemám žiadne pekné spomienky? Najskôr Kayle... Tiavel... Potom Čuk, teraz Kreox a dokonca aj Roen. Aedon miznúci v diaľke. Rafael... Rafael.

Ak... ak stratím Jasena ja... Nebudem mať už nikoho na svete. Opäť ostanem sama, ako vtedy pred rokmi, keď som prišla o učiteľku. Ten pocit prázdnoty a všadeprítomnej samoty už znovu... nie. Prosím... Prosím už nie, zbláznim sa sama s týmto žiaľom.

Jasen sa postaral o pohrebné hranice. Vďaka mu za to, ja som v tých prvých chvíľach nebola schopná ani len pohybu. Vlastne, stále si nie som istá, či by som sa zvládla vôbec postaviť. Sedím tu a hľadím do ohňa, ako plamene pomaly oblizujú Roenovu masku. Sálajúce teplo pomáha slzám schnúť.

Roena som... Ja som ho nemala moc v láske. A teraz jeho telo horí na hranici vedľa trpaslíkovho. Neželala som mu smrť! Možno som si v začiatkoch našej známosti priala, aby spadol hlavou napred do kaktusového poľa, ale... Bol divný, s tou svojou maskou, čo mu večne zakrývala tvár, celý v čiernom, ako nejaký prízrak z noci. Ale zvykla som si naňho. Snáď som mu aj odpustila, že zavraždil tú ženu v lese. Pochopila to...

Možno sa z nás postupne mohli stať aj priatelia. Veď som mu nosila vodu, keď bol celý deň zaseknutý v tom zasranom kameni! Mala som strach, že ma zabije, alebo odvedie do Rádu, keď sa dozvie o mojich schopnostiach. On neurobil ani jedno z toho. Nenútil ma vzdať sa Rádu. Dokonca mi povedal, že nemá dôvod považovať ma za hrozbu, keďže som mu nedala príčinu. Neurobila nič nebezpečného... Aj keď som ho zranila, keď ma učil šermovať. On ma učil šermovať! A keď som mu ublížila, keď bol v tom kameni, pustila doňho neúmyselne silný elektrický výboj... Ani len sa nenahneval. Bol to férový, dobrý chlap...

A už nie je.
Ani Kreox.
Ani Rafael.

Ako si mám upratať myšlienky po niečom... niečom takom. Ako mám vstať a pokračovať v živote, keď mi takto podkopáva nohy. Myslela som, že som si našla rodinu. Že mám niekoho, konečne zase niekoho vo svojom živote. Zasraní mágovia. Bodaj by zhoreli vo vlastných kúzlach. Učiteľka mala pravdu, sú to všetko len hnusní, namyslení bastardi, čo chcú len brať a brať a nezaujímajú sa, komu to môže ublížiť.

Keď sme ráno zistili, že Roen sa stále nevrátil, vydali sme sa ho hľadať. Našli sme ho. Pred tou zrúcanou vežou. Rukami bol zaseknutý v kameni, presne v tom istom kameni, ktorý nás v noci tak neskutočne vydesil. Čo sme mohli robiť? Ako sme ho mali dostať von? Toto boli čary, kúzla.

Príde mi absurdné, že to bolo ešte len včera, keď sme s Jasenom vtipkovali, že tam Roena necháme. Smiali sme sa predstave toho, čo bude robiť, až bude potrebovať na záchod. Myslím, že sme hlúpymi vtipmi zakrývali nepríjemné obavy, ktoré nám postupne nahlodávali odvahu.

Roen netušil, prečo je v kameni. Prezradil nám, že sa stretol s ďalším mágom - s Waltraudom - ktorý večer predtým za nami poslal tú hromadu kamenia, a ktorý mohol za smrť Michaelových vojakov. Hovoril tomu kamennému monštru golem.

Údajne sem prišiel odviesť Sigmara toho hajzla na juh, späť k ich kmeňu. Ten jednooký zmrd sa previnil voči vlastným ľuďom. Vyčerpal magické žriedlo, či čo. Netušila som, že magické žriedla je možné vyčerpať. Keby sa mi podarilo prísť na to, ako niečo také zopakovať, tak
Waltraud chcel, aby mu Roen priviedol Sig... Aby mu ho priviedol. Ako by si ho snáď nemohol priviesť sám, keď je mág! Preto ho strčil do kameňa? To vskutku znelo ako dokonalý plán.

Pochopili sme až neskôr, až keď sa mág zjavil Jasenovi. Požadoval výmenu. My privedieme jednookého zkurvysyna Sigmara, on prepustí Roena. Čo sme mali robiť?

Pokúšala som sa kontaktovať Aedona. Ja a úspešné mentálne spojenie s mágom, ktorý je na kilometre ďaleko! Určite by som z toho mala väčšiu radosť, keby sa môj život momentálne nerozpadával na kusy. Vykreslila som Aedonovi, čo je vo veci. Prisľúbil, že Sigmara skúsi nejak presvedčiť. Priviesť. Verila som mu.

Stále sledujem plamene. Už začali nahlodávať prázdne oko toho holohlavého bastarda. Prečo nás tu Aedon nechal? Prečo po tom všetkom proste odišiel? Myslela som, že sme si k sebe začali nachádzať cestu, že sme... že by sme mohli byť... Nie, že by som nescitila s jeho stratou, zrovna ja... mu rozumiem no... No... Bolí to.

Rafaelovo telo, jeho zbytky leží stále v lese. Jasen ho nezapálil, nechával Aedona trúchliť pri bratovi. Ja... Stále som sa neodhodlala ísť na naňho pozrieť. Neviem, či ten pohľad ustojím, no cítim, že tam musím ísť. Potrebujem vidieť, čo som spôsobila. Vizuálne memento viny a hanby, ktoré si ponesiem celý život.

Waltraud odmietol splniť svoj sľub. Vraj je Sigmar mocný a je blízko. Vraj chce našu pomoc, aby sme ho mohli poraziť. Roen súhlasil. Samozrejme, mal na rukách kus skaly, akoby mohol odmietnuť? My ostatní sme nasledovali.

Nejde mi do hlavy, ako táto dedinka... Malá osada pri lese... Stratila svoje čaro v momente, keď ten zmrd ukázal svoj hnusný ksicht.
Doteraz mi behá mráz po chrbte zo celej scény. Prázdne domy. Tri kone bez jazdcov. Prečo sú tri? Kto na nich prišiel? Aedon, Sigmar a... Rafael.

Pomaly sa otvárajúce dvere, z ktorých vychádza Sigmar v celej svojej namyslenej pýche a egom až kdesi za hviezdami.

"Vydajte mi všetky magické predmety, mágov a môžete ísť."

To povedal. To. Povedal.
Bastard, chuj, hnoj ako si len... Ako si dovoľuje.

Rozklepali sa mi kolená. Nie, keby len kolená, klepala som sa na celom tele. Ja...
Mala som strach, skutočný strach. Bála som sa, čo ten šialenec urobil Aedonovi, čo urobí mne.

Opäť ma chytá triaška, keď si na to spomínam. Hrnú sa mi do očí slzy, a pritom tie predchádzajúce ledva vyschli. Celé akoby to trvalo len jeden úder srdca. Bolo to pred tak malou chvíľkou, že sa mi zdá, akoby som stále počula ich výkriky.

Žvanil niečo o záchrane sveta. Ako sa na nás valí temnota a niekto musí byť dostatočne mocný na to, aby jej bol schopný vzdorovať. Aká temnota? Už opäť raz sa mám vystríhať konca sveta? A zrovna on má byť náš spasiteľ? To tak. Ani hovno!

Jasen vystrelil šíp uprostred mágovej vety. Trpaslík s Roenom so rozbehli. Akoby nikdy... Nestáli proti mágovi? Nevedia, akí dokážu byť mocní?

Najhoršie boli tie šípy. Ja... Myslím, že tie ich najviac zranili. Počas útoku... Začali. Začali z lesa spoza nás lietať šípy... A ja... Zasiahli trpaslíka. Aj Roena. Dokonca z nich schytal aj Jasen. Do hrude, ja... Sklátil sa k zemi. A trpaslíka s Roenom pohltila stena ohňa, ako som mala.. čo som mala...

Najskôr z kruhu vyletela Kreoxova magická sekera, potom letel Roen. Nehýbal sa, nezdvíhal. Keby som mu bežala na pomoc, možno, možno... Ale Jasen...

V duševnom svete som našla... Našla.
Našla som obraz duše toho strelca. Bol to... Bohovia... Bol to Rafael. Prečo? Prečo...

Nechcela som ho zabiť. Nechcela som mu ani len ublížiť, len ho znehybniť, zastaviť, zabrániť mu, aby strieľal po mojich priateľoch. Jeho šípy boli neskutočne ničivé a on... Myslela som, že ho Sigmar nejak ovláda a... že ho len... spomalím... Ale vnikla som príliš hlboko.
Robila som to prvýkrát, bola to pre mňa nová technika a ja... Vnikla som príliš hlboko. Nechcem ospravedlňovať svoje činy, mala som byť opatrná, mala som jednať inak ja... Znehybnila som ho. Vyradila z boja. Myslela som, že to bude v poriadku, že bude len ležať v lese keď...

Waltraud.
Môže za to Waltraud.

Hajzel. Povolal svojho golema. A tá masa skál si valila cestu priamo k nám, priamo cez les, priamo... cez Rafaela.

Netušila som, čo sa stalo. Nevedela som, prečo obraz jeho duše zrazu tak oslabol ja... Mala som to tušiť, malo mi dôjsť, že mág bude čosi skúšať, ja... Nedošlo mi, že príde.

Je to moja vina.

Keď sa moje vedomie vrátilo z duševného sveta, bolo po všetkom. Golem stál nad mŕtvolami toho bastarda Sigmara a... Ja som v prvej chvíli nechápala, prečo ma Jasen tak pevne stíska, prečo... Kreox. Roen bol tiež... tiež

Ten druhý mág, ten manipulatívny chuj, ten južan, Waltraud... Zjavne ho dorazili Rafaelove šipy. Ležal a zemi v kaluži krvi. Dobre mu tak.
Aedon odišiel pretože naňho Jasen vybehol, no nečakala som, že ich hádka... Že Jasen mu vrazí päsťou, že mág povolá Zachariáša, že môj priateľ skončí v bezvedomí na zemi a...


Čo budem robiť? Teraz? Mám sa pokúsiť odtiahnuť Jasena do bezpečia? Naháňať rozdivočené kone? Takto sama, deň cesty od Bouřného vrchu? Aj keby som zvládla odtiahnuť Jasena od ohňa, ja ho neviem ošetriť, nikdy som sa to neučila, ja... Snáď sa preberie. Prosím, nech sa preberie. Jasen. Jasen, nenechávaj ma tu samú, to... Nezvládnem to. Nezvládnem

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 27. srpna 2017 v 12:27 | Reagovat

Krásne kreslíš!

Promiň..Sayka musela :D :D

Bola to taká jemne depresívna kapitola, všetky tie pocity, ktoré Mia prežíva, ten pocit viny, samoty a celkovo to dianie okolo nej.
Ale páčilo sa mi, že sa nezosypala a bojuje.
verím, že to zvládne a bude pokračovať dalej. Že bude silnejšia.

Inak, toto je asi prvý príbeh, kde mi nevadili nadávky. Väčšinou ich totiž nemám rada a tu mi prišli vhod.

Čo dodať, proste písanie Ori.

2 Tonda Tonda | E-mail | Web | 27. srpna 2017 v 14:34 | Reagovat

Já to četl.

Z téhle části doopravdy sálá Miin vztek a psychická muka (zvládnu to, nezvládnu to...) kterými zrovna prochází. Ten počet přeškrtaných, nedokončených vět skvěle podtrhuje její stav. Někdy mi doopravdy přišlo jako by to psala roztřesená ruka.
Bylo to hezké a jsem zvědav na pokračování. :)

3 Orida Orida | E-mail | Web | 28. srpna 2017 v 13:16 | Reagovat

[1]: Je to drsná slečna ;)
A to s tými nádavkami ma teší. Tiež nie som ich veľký fanúšik, ale niekedy to holt sadne. :)

[2]: A tým máš moju nehynúcu vďaku!
Snáď sa už čoskoro dozvieme, ako sa so všetkým vysporiada :)
Vďaka ešte raz!

4 stuprum stuprum | Web | 29. srpna 2017 v 2:00 | Reagovat

Goblin Čuk vypadá, že trpí na ADHD. :)

5 Elyrose Elyrose | Web | 30. srpna 2017 v 1:10 | Reagovat

Ahoj krásne kreslíš :D, vyjadrila by som sa aj k článku ale vôbec neviem o co go kedže je to 4tý zapís niečoho a nechcem začať čítať od začiatku lebo na to ani nemám čas :P. Snáď ale oceňuješ úprimnosť :).. noo a tá kresba je ozaj pekná. BTW díky za koment u mňa na blogu :P potešil.

6 LM LM | E-mail | Web | 30. srpna 2017 v 16:59 | Reagovat

Tak,podľa mňa si jej pocity pekne vystihla a štýlom písania podtrhla jej zúfalstvo a súčasný psychický stav.
Zo začiatku ma trocha miatli tie poškrtané slová, ale to len do momentu, keď si spomenula, že to zapisuje. :)

Inak, mne sa tá ilustrácia fakt páči a teším sa na ďalší diel :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama