Vitajte v mojom svete. Vezmite si kúsok zo mňa, a na oplátku tu zanechajte kúsok zo seba.

Denník theurgé - zápis piaty

21. září 2017 v 0:22 | Orida |  Psaníčka, básničky
Tradadám!
Hrali sme minulý týždeň a zajtra hráme zas. A ja som nechcela, aby sa mi miešali dojmy a informácie, tak som si s denníčkom švihla a hecla sa a tu je, celý napísaný dnes a vôbec. Tu je, tu je, tu je.

(Mia a Jasen a na voze PJ, pretože všetci ostatní sú síce mŕtvi, alebo stratení, ale obrázok je to stále fajn)



Občas začínam mať pocit, že si z nás uťahuje akási vyššia moc so zlým zmyslom pre humor. Preletela som očami svoje posledné zápisky. Je to, myslím, už týždeň. Stále to však bolí. Stále mi Kreox veľmi chýba. A predovšetkým, môj hnev voči mágom neustále planie. Práve preto mi príde tak nesmierne absurdné, že za celý svoj život som nestretla ani jediného a teraz za posledný mesiac je to už štvrtý.

Áno. Zase je tu nejaký mág. To je neskutočné. Nemožné. Nerozumiem tomu, prečo sa moje cesty s nimi začali tak často zaplietať.

Kde končil môj posledný zápis, bude v podstate začínať tento. Stále si ešte nesmierne živo pamätám ten pocit neutíchajúceho zúfalstva. Sedela som nad zraneným bezvládnym Jasenom, všetko okolo nás horelo, kone dávno ušli. Nemala som najmenšej potuchy, ako ho mám odtiaľ dostať, ako odtiaľ dostať naše veci, dokonca ani seba.

Vtedy prišla ona. Luna. Verím, že nám zachránila životy a patrí jej za to moja neskonalá vďaka. Snáď jej to niekedy dokážeme oplatiť.
Najskôr som nechápala, kde sa pri nás vzala. Plamene šľahali všade navôkol a v jednej chvíli tam zrazu stála. Mladá blondína s mečom za opaskom. V tunike vo farbách rodu, ktorý som nepoznala. Údajne prišla, pretože sa dopočula o strácajúcich sa strážach, o nepokojoch. Vyzvedala, čo sa stalo, no ja som mala problém vysúkať zo seba aj tú najprostejšiu vetu.

Ponúkla nám pomoc. Mne a môjmu bratovi. Bratovi. Tak nazvala Jasena. Neopravovala som ju, lebo čím je mi v tejto chvíli Jasen, ak nie bratom?

Bolo úchvatné ju sledovať. Môj mozog spracovával vnemy ešte stále veľmi pomaly, no ona kmitala z miesta na miesto. Kdesi vyhrabala voz. Ponakladala všetky naše veci. Naložili sme Jasena. Dokonca...

Dokonca so mnou šla pozrieť aj Rafaela. Bol to... srdcervúci pohľad, no muselo to byť. Potrebovala som ho vidieť. Trvala som na tom, že si zaslúži aspoň dôstojný odchod v plameňoch. Nemohla som jeho zvyšky predsa ponechať lesnej zveri... Luna zvládla aj to.

Do Bouřného vrchu bola dlhá a úmorná cesta. Netuším ako tá žena dokázala celý deň ťahať naložený voz. Je v nej niečo... Čo mi dáva nádej.

Pýtala sa. Taká záplava otázok! Odpovedala som... len na niektoré. Vie, že to spôsobili mágovia. Že naši priatelia padli v boji. Podrobnejšie o sebe alebo o Jasenovi som však nehovorila. Nepotrebujeme, aby sa o nás vedelo viac, než je nutné. Pre istotu.

V Bouřnom vrchu sme okamžite odviezli Jasena k liečiteľovi. Túžila som zostať tam s ním, ale s vozom plným vecí by to šlo ťažko. Súhlasila som teda, že s Lunou nájdeme hostinec a ráno Jasena vyzdvihneme.

Zas otázky. Priznala som sa jej, že plánujeme cestu na západ, aby sme naplnili Kreoxovu túžbu nájsť Dama Kladiva, slávneho trpasličieho bojovníka. Neviem, či som niekedy videla podobne žiarivý úsmev, aký sa objavil v tej chvíli na Luninej tvári. Kto by to bol čakal, Damghren je jej veľkým vzorom a hrdinom už od detstva a áno, samozrejme, že áno, pôjdem ho s vami nájsť, chcem ho stretnúť, áno, ÁNO.

Ja... Nebola som si istá, či chcem cestovať s niekým novým. Tak skoro po... po všetkom. Lenže nemôžem jej brániť v ceste rovnakým smerom. Naviac sme jej zaviazaní a Jasen je stále zranený a západ je vraj nebezpečné miesto. Sľúbila, že nás bude chrániť, že nám pomôže a vlastne... Som trochu rada, že opäť mám vo svojej tesnej blízkosti ženu. Je to príjemná zmena po mesiacoch len v mužskej spoločnosti.
Sama by som sa s myšlienkami zbláznila, jej otázky a starostlivosť ma aspoň donútili trochu sa spamätať, vnímať svet okolo seba.

Bol večer, zrovna tá hodina, kedy alkohol už hojne pokročil v organizmoch spoluhodovníkov, keď sa z vonku ozval krik. Ukázalo sa, že banda ožratých chlapov pokrikuje po ženskej, ktorá im ušla na strechu domu. V tej chvíli som mala hlavu v smútku, keď si však na to spätne spomínam, ona scénka bola vcelku komická. Dievča s ryšavými vlasmi (ako Karathem... a Tiavel... a Aedon, na ryšavých máme zjavne rovnaké šťastie, ako na mágov) lezie ako mačka po streche domu, štyria pripití po nej dosť neúspešne hádžu kamene a ona na nich na oplátku zhadzuje škridle.

Luna spozornela a nebola jediná. Von sa vydal aj akýsi vysoký muž, zrejme urovnať situáciu. Nevenovala som mu pozornosť, mala som svojich starostí až-až. Moje pokojné tiché rozjímanie však krátko potom narušil magický impulz. Len tak, uprostred hostinca, uprostred celej tej absurdnej scénky. Ucítila som mágiu. Už zase.

Vydesilo ma to, zarazilo, prekvapilo ja... Tak tesne po... Obzerala som sa naokolo, no nezvládla som vytušiť, odkiaľ to prišlo. Bola som príliš nápadná?

Situácia vonku sa utíšila. Podnapití chlapi sa vrátili dnu, za nimi nasledovala dvojica - ryšavá, takmer polonahá slečna a ten muž, čo jej šiel na pomoc. Zrzka mala zvláštne spôsoby a ešte zvláštnejší vzhľad. Tetovanie. Kmeňové? Myslím, že som o kmeňoch na východe čosi počula, pri potulkách v oných končinách. Predtým, než som prišla do Kráľovstva. Ale žeby merala takú diaľku až sem? Prečo?

Sedeli spolu a hovorili. Pridal sa k nim ešte jeden. Taký... Tiež vcelku vysoký a chudý, ale nie extrémne výrazný muž. Nevenovala by som ich rozhovoru naďalej pozornosť keby...

Keby ten druhý chlap nie je zasraný mág!!!

Zistila som to vlastne náhodou. Nevyslovoval žiadne formule, ani som si nevšimla pohyb ruky. No keď opäť kúzlil, cítila som to. Neviem, čo robil, asi nejaké hlúpe neškodné kúzlo, (alebo naopak nesmierne sofistikované a náročné zaklínadlo) lebo som nespozorovala žiadny efekt... Ale bol to mág. BOL TO MÁG, KURVAFIX.

Chcela som o ňom niečo nenápadne vyzistiť, takže keď sa Luna pustila do rozhovoru s tým vysokým mužom, bola to ideálna príležitosť... Ktorá mi nevyšla. Vlastne netuším ako, zrazu sme sa všetci ocitli pri jednom stole. Aspoň sa mi potvrdilo, že ryšavá žena - Grialla - skutočne pochádza z barbarského kmeňa. Každé ráno sa pokúša v rámci tréningu udržať rovnováhu na svojej tyči a za celý týždeň nášho následného putovania vždy skončila zaborená nosom v tráve.

Muž, čo jej šiel na pomoc, sa volá Valerian. V ten večer som sa toho o ňom moc nedozvedela. Asi najviac pozornosti priťahoval jeho chrbát, na ktorom mal upevnený prazvláštne zložený predmet. Až neskôr sme sa dozvedeli, že šlo o unikátny exemplár skladacej strelnej zbrane. Asi nejakej kuše? Luna z tej zbrane bola oveľa nadšenejšia a mám taký pocit, že by sa páčila aj Čukovi.

A mág sa predstavil ako... Jivan? Netuším, ako sa jeho meno píše.. asi... Iyvan? Možno by som sa ho mohla niekedy spýtať, teraz, keď už o sebe navzájom vieme. Škoda, že nemal podpísaný svoj magický grimoár. Ale o tom neskôr. To bola tiež... zaujímavá... situácia. Neverila som mu a stále mu neverím, no myslím, že nepredstavuje hrozbu. Na teraz.

Myslela som si, že s touto bandou už nebudem mať ďalej čo do činenia, takže ma rozhovor moc nezaujímal. Ako si zo mňa opäť vedel osud vystreliť! Naskytla sa príležitosť na dobrý zárobok. Obchodník pochybného módneho vkusu a s hlasom tak vysokým, že ma z neho boleli uši, zháňal sprievod na ceste na západ. Všetci naši večerní spoločníci sa nadšene prihlásili. Peniaze boli dobré, vždy sa hodia, ale predovšetkým tu bola možnosť putovať vo väčšej skupine. So zraneným Jasenom a mojimi takmer neexistujúcimi bojovými schopnosťami sa to zdalo ako dobrý nápad.

Ráno sme sa vydali na cestu. Samozrejme, predtým sme s Lunou zašli po Jasena, bohovia netušia, aká som bola šťastná, že som ho videla na nohách. S cestou súhlasil, všetko vyzeralo v pohode. Napredovali sme. Hýbali sme sa smerom k nášmu cieľu, k Damovi, a zároveň sme sa vzďaľovali spomienkam aj zlým miestam.

Týždeň na ceste a došli sme až za hranice Kráľovstva. Ach, tak dobre sa mi nedýchalo nesmierne dlho (aj napriek tomu, že sme prešli do močaristého kraja a vzduch mal rôzne... vône). Moc som toho s našimi dočasnými spoločníkmi nenahovorila (všeobecne nemám moc posledné dni chuť s niekým hovoriť), ale zdá sa, že Jasen si celkom rozumie s Valerianom. Ten chlap má niekde ďaleko rodinu, syna dokonca. Nejde mi do hlavy, prečo by od nich odchádzal, prečo by ich opúšťal... Ale... Neopustili sme každý niekoho či už nedobrovoľne, alebo so sľubom, že sa vrátime? Koľkí sme sa skutočne vrátili... Naša stará partia... Teda, niektorí z nás... Nemali sme sa už ku komu vrátiť.

Niekedy by ma zaujímalo, či si moji rodičia na mňa ešte pamätajú. Či im občas chýbam. Čo by si asi pomysleli, keby ma teraz videli.

Tesne pred cieľom našej cesty - osamelým hostincom uprostred bažín - sa náš život opätovne skomplikoval. Bežiaca postava v červenom. Vlci. Spomenula som si na Zachariášove zuby zatínajúce sa do Jasena a striaslo ma.

Bojovníci vyrazili vpred, na pomoc žene, ktorá zo stromu pokrikovala nadávky po rozzúrených vlkoch. Karolína, volá sa Karolína. V lese ju prepadli vlci, keď mala starešine odniesť akýsi špeciálny chlieb a víno, na rituál... Zase rituály! Vraj aby mohli vysušiť močiare. Zúrodniť pôdu.

Ukázala sa, že sme sa s Jasenom už zase ocitli v spoločnosti prehnane ochotných jedincov. Padol návrh Karolíne pomôcť s hľadaním stratených vecí a priznám sa, že v tej chvíli som neprotestovala.

Chyba.

Z chleba sme našli len časť. Po víne niet ani stopy a celé je to... podozrivé. A hlavne zvláštne. Ale predovšetkým nebezpečné.

Prepadli nás. Vlci. Pretože sme vstúpili príliš hlboko na ich teritórium. Pretože sme sa odmietali vrátiť, aj keď hrozbu útoku bola priam hmatateľná.
Valerian vyliezol na strom, zrejme, aby sa mu lepšie strieľalo z toho jeho zvláštno-stroja. Musím uznať, že to bol vcelku inteligentný nápad. Lenže ostatných nás obkľúčili vlci. Bojovali sme, snažili sme sa ubrániť, vyviaznuť živí, ujsť... Kedysi, ešte ako dieťa, ma pohrýzol túlavý pes. Hryzanec od vlka bolí oveľa, oveľa viac.

Jasen mi povedal, že je lepšie prezradiť sa s magickým nadaním, než umrieť. Preto som v boji neváhala a do vlka, čo ma pohrýzol napálila energetický výboj. Kňučal a zvíjal sa a potom ušiel. Mala som však zrejme šťastie a nikto z našej malej skupiny si to nevšimol. Alebo to len nekomentovali?

Dopadlo to zle. Mohlo to byť ešte stokrát horšie. Z rán po zuboch mi húževnate vytekala teplá krv, ale Valerian sa o to postaral. Poďakovala som sa mu za to vlastne? Možno by som sa mohla aj na niekedy naučiť obväzovať rany, poslednou dobou by sa mi to vcelku hodilo.

Karolína a mág už také šťastie nemali. Skončili v bezvedomí, vlci sa na nich poriadne vyriadili. Naša cesta nazad do hostinca bola pomalá a dosť pochmúrna, sprevádzaná len občasným bolestným vzdychom.

Teraz odpočívame. Dva dni sme radšej nevytiahli päty z hostinca, čakáme, kedy sa Karolína preberie. Valerian sa ujal role opatrovateľa a my ostatní sa mu do toho radšej nepletieme. Stále vo mne však hlodá nemilé tušenie, že vlci šli azda po Karolíne zámerne. Odniesla to horšie, než ktokoľvek z nás, akoby sa na ňu vyslovene zamerali. Moc sa mi to nepozdáva.

Čas plynie relatívne v pokoji. Občas to skoro pôsobí, ako by sa zastavil. Hlavne, keď chceme čosi od miestneho hostinského. Ten sám vyzerá ako zaseknutý v čase, občas mám pocit, že sa mu nechce ani len žmurkať, nieto s nami ešte komunikovať. Je to až znepokojivo nepríjemné.

Iyvan sa už prebral a... Mno... Mala som z neho na začiatku obavy, moje skúsenosti s mágmi boli vskutku nemilé... Ale keď leží zranený na lôžku, predsa nebude nijak nebezpečný. Či? Možno ani nie je tak mocným mágom ako bol Si... ten zkurvysyn predtým. Na jednej strane je to šťastie, lebo nebude robiť problémy, na druhej... keď ho tak vidím po boji... Trochu mi chýba Aedon a jeho magické štíty.

Vie, že viem. Vie, že ho cítim. Nechal ma dokonca nahliadnuť do svojho grimoáru, pozrieť sa na zapísané kúzla. Ako theurgovi sú mi ich popisy samozrejme nanič, naša mágia funguje rozdielne... ale aspoň tuším, čo od neho čakať, aké kúzla by mohol zosielať.

Priznal sa, že ušiel z Rádu po tom, čo... čo sa veci začali diať v astrále... Vlastne sa mu podarilo ujsť vďaka nám, vďaka Radovi... Ale to nemusí vedieť. Je to mág, no snáď nemá zlé úmysly a chce sa len dostať čo najďalej od Rádu. Budem ho stále sledovať, ale nateraz sa mi uľavilo.

Inak toho nemáme mnoho na práci. Jasen, Luna a Grialla sa nechali najať na prácu od prakticky jediného ďalšieho návštevníka tohto hostinca. Vraj v močiaroch žijú veľké slimáky, ktorých hovná exkrementy majú pre toho pána vysokú cenu. Takže stavali pre ne ohradu... A zrejme ich pôjdu loviť, alebo zbierať ich výkaly. Som vcelku zvedavá, až ich budú chytať, určite sa zájdem na tie zvláštne tvory pozrieť.
Aj keď, ktovie, či sa k tomu dostaneme. Valerian tvrdil, že sa chce silou-mocou zájsť pozrieť za onou starešinou. Cez les plný vlkov? Nie vďaka. Najradšej by som ostala tu a babrala sa s hovnami.

Lenže Jasen určite bude chcieť ísť, pretože harmónia lesa a Iyvan nám doniesol druidský prívesok na preskúmanie a vlci páchli ako Zachariáš, keď ho Aedon privolal, čo vôbec nie je normálny vlčí pach, ale pach astrálu a... Bojím sa oňho. Predsa ho nepustím do lesa samého s týmito ľuďmi.

Neviem. Zatiaľ to vyzerá, že Valeriana predsa len zmohla únava a oddychuje. Vďaka bohom. Aspoň máme s Jasenom pokoj na mentálny tréning. Rozhodol sa, že sa chce vedieť brániť proti potenciálnym útokom na svoje vedomie a ja sa mu snažím pomôcť ako najlepšie viem. Je to príjemne strávený čas. Viem, že čoskoro sa opäť vydáme na cestu, či už to bude za Damom, alebo s Karolínou ku starešine, ale pre teraz si užívam lenivé plynutie hodín a pohodový deň.


Náhodné dodatky a doplnkové informácie, lebo prečo nie:
- Mia o tom ako postava síce nevie, no pri bitke s vlkmi jej Luna prakticky zachránila život, tým, že vynegovala zranenie, ktoré mala mladá theurgé dostať hneď v prvom kole.
- Po tom istom boji zachránila Mia život Karolíne tým, že do nej naliala posledný Čukov liečivý lektvar.
- Valerian si "rozmyslel" svoju cestu za starešinou kvôli tomu, že ho mág uspal. V miestnosti však vtedy boli len oni dvaja a Grialla, ktorej nedošlo, že išlo o kúzlo.
- Valerian sa na strome efektne zavesil za nohy dolu hlavou, aby mohol strieľať po vlkovi pod sebou a v tejto polohe aj prebíjal. Jeho akrobatický kúsok žiaľ nikto zo skupiny nevidel, resp. nekomentoval.
- Hostinský v hostinci je skutočne, skutočne až neprirodzene pasívny a spomalený. Mág mu čítal myšlienky a jeho hráč pri tom vybuchol smiechom, my ostatní netušíme, čo sa dozvedel.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ┼Eleanore Inkake Samanthe Lune┼ ┼Eleanore Inkake Samanthe Lune┼ | Web | 21. září 2017 v 1:46 | Reagovat

Zajimave

2 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 21. září 2017 v 17:58 | Reagovat

0:22? Spíš ty vôbec? :D
Starešina :( *Sayke sa vybavili spomienky na Mariotových dedičov.*
Ale! Další zápiščok a moc podarený! Ale..neviem prečo, ale na Lune sa mi niečo nepozdáva. Žeby bola taká dobrá? Hm..hm..dúfam, že taká fakt bude a nebude pre nich žiadným problémom abo tak.
Som rada, ako sa Mia zachovala, že Rafiho nechala pochovať a nenechala pohodeného kdesi v lese.
Teším sa, čo bude dalej a ako sa to celé vyvinie.

3 Orida Orida | E-mail | Web | 22. září 2017 v 23:25 | Reagovat

[1]: :)

[2]: Spánok je pre slabých!
*Orinka nečítala Mariotových dedičov, takže sa len usmieva a prikyvuje.*
Hah, ak sa ti niečo nepozdáva na Lune, počkaj na ďalšiu časť. Tá to rozbalila riadne! :D *Orinka sa len smeje pri slove "problém"*
Rafi... Omg... :D Odteraz o ňom až naveky budem hovoriť ako o Rafim, ďakujem, za tento dar :D
Spoiler, budú v tom slimáky!

4 Sayuri Sayuri | E-mail | Web | 25. září 2017 v 16:36 | Reagovat

[3]: Istotne :D no nie každý je ako Sayka, že drichme už pred 22druhou :D
Nevadí, ja si dám asi re-reading, ked som to už spomenula :D
Jo no..Sayka dáva všetkému zdrobneniny :D
Slimáky? o.O

5 kelly145 kelly145 | Web | 13. října 2017 v 11:33 | Reagovat

Páči sa mi tvoje písanie a ilustrácia je super :-*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama